bravecitizen2@gmail.com

Zbierka

Nižšie nájdeš moju prvú knihu. Druhá (KIRSTEN) tu o chvíľu pribudne. Tieto texty a ani knihy neprešli gramatickou ani štylistickou úpravou. Je to len kopec surových myšlienok na čítanie. Ospravedlňujem sa týmto všetkým učiteľkám a grammar nazi.

 

ÚRYVOK Z KIRSTEN

Veď tu nejde o mňa, ale o Sofiu!“ dopovedala a zmĺkla.

„Jedného dňa ti pravdu povie niekto, od koho to nečakáš. A preto budeš vedieť, že je to naozaj pravda. Tá vyjde najavo vždy nezištne. Prederie sa povrchom v pravý čas ako gejzír. Momentálne si zrejme razí cestu von. Ale je nezadržateľná. Vytryskne hneď vedľa teba a celú ťa zmáča. Každým dňom, každou minútou, každým činom, či nahlas vyslovenou myšlienkou vyvíjaš tlak, ktorý bude jedného dňa dostatočne silný, aby ju dostal na povrch. A nebuď nahnevaná, že máš aj zlé stránky. Že chybuješ. No tak si dokonalá na deväťdesiatdeväť percent. A práve to jedno nedokonalé percento ťa robí sto percentnou. Koľkí naokolo sa tvária, že sú stopercentnými ľuďmi bez chýb. A práve preto nemôžu byť stopercentnými. Tento vzorec vždy funguje. Tak si nič nevyčítaj. Život ti toho na plecia naložil naozaj dosť. Ja som hrdý na všetky tie dobré vlastnosti. Aj na tie zlé. A aj na všetky tie nedokonalosti a neduhy. Ja osobne ich volám Kirsten,“ zasmial sa.

„Saaam,“ zamrnčala Kirsten..

„Je dobré, že si dokážeš tieto veci uvedomiť. To je dobrý začiatok zmeniť ich. Ale vieš, že ak ich zmeníš k lepšiemu, tak to voľné, prázdne miesto obsadí nejaká ďalšia zlá vlastnosť? My sa tak proste rodíme. Vždy budeme mať aj zlé vlastnosti. Tak je zbytočné proti nim bojovať. Ako chceš odstrániť tvoju tvrdohlavosť? Tvrdohlavosťou?“ zasmial sa Sam.

„Mala by som povedať, že to všetko vieš len preto, lebo máš sivú bradu. Niečo na tom bude, že starí ľudia v nej nosia múdrosť,“ podpichla Kirsten  Sama.

„A kde nosia tú múdrosť potom ženy? Kde ju nosila mama?“ usmial sa.

 

„V srdci,“ zašepkala Kirsten. 

Neskôr pribudnú: Zvrátení, Výnimoční a Vyvolení.

kniha "Vyvolený"

kniha "Vyvolený"

216 stranová kniha v pdf. Ak chceš, napíš a pošlem ti ju s venovaním v pevnej väzbe zdarma. Príbeh očami Dana o tom, ako by mohol fungovať náš svet a život po ňom.

>Stiahni si knihu tu<

Krátke texty na dlhé večery

Dážď - Ten, ktorý oči otvára

Začal padať. Znova. Ten istý a taký iný. Dvíham zrak k oblohe a tá na mňa škaredo hľadí a každou sekundou na mňa spadne. Tú ťažobu cítim, vidím, dýcham. Prvá sa mi rozbíja na nose. Rozpŕskne sa na desiatky ďalších podobných. Tie dopadajú na plecia a stekajú kam ich napadne. Absolútna voľnosť. Nechám ich. Spadla druhá. Na líce. Nerozbila sa. Cítim chladný bod a usmejem sa. Po skrivenom líci sa odkotúľa ku kútiku úst. Narovnám ich a skĺzne na krk. Intuitívne privriem viečka a cítim, že plnou rýchlosťou niekde pár desiatok metrov nado mnou sa ponáhľajú dopadnúť. Hmm. Ani ich to nebolí. Chcú to skúsiť. Ten pocit. Mnoho z nás ho nikdy nespozná. Skúšať nové. Užívať si „momentálne“. Letia vzduchom, jedna vedľa druhej. Mlčky. Chladnú a vyberajú si ciele. S pousmiatym kútikom čakám, ktoré miesto si vybrala tá moja. Prásk. Na viečku sa zohrieva a pomaly so sekundami času plynie ďalej. 1 sekunda, druhá, 1 centimeter, druhý… Už jej niet. Šteklivý pocit ostal.

V tom sa na mne rozbije snáď polovica temnej oblohy. Začnem moknúť. Šaty ich všetky zachytia. po ich chrbtoch sa kĺžu ostatné a dopadajú na zem. Vytvoria si svety, kde sa znova stretávajú a rozoberajú príjemný let chladným vzduchom. Aj tá moja „lícna“ je tam. Pozbierala sa a žije ďalej. Niektorí ľudia to nedokážu. Nechávam splniť si ich cieľ, úlohu, túžbu. Niektorí ľudia to nedokážu. Pomaly sa vraciam na zem a otváram oči. Pomaly. Cez mihalnice prúdi potôčik, ktorý mi nedovolí oči roztvoriť poriadne naplno. Nenecháva ma vychutnať si atmosféru a práve to je fajn. Cez polozatvorené oči prezerám prázdnu ulicu. Všetci utekajú pod strechy domov, stromy, dáždniky, podchody. Ulica sa vyprázdni. Stojím na okraji a sledujem. Zatiaľ sa mi na hlave a pleciach rozbíjajú tisíce tiel a tá symfónia mi poľahky preniká do citov.

Zrazu si človek uvedomí, že všetko nie je také dôležité ako sa zdalo. Okolo prebehne brunetka s roztečeným výrazom tváre, ktorej životným cieľom je trčať z radu a byť výnimočná, ako jej trčiace prsia, ktoré stelesňujú jej život. Taký akurát a pozeraný z diaľky bez kontaktu. Momentálne stráca tvár. Čierny potôčik steká po líci a s ním aj celá jej dôstojnosť, kým sa nenalíči. Rúž už neloví svalnatých chlapov a už vôbec nie mercedesy. A koľko málo stačí. Jeden dážď a dievča nezbalí ani predavača Nota bene. Bona note. Do zajtra. Kým nezíska stratenú tvár. Účesy sa menia na kopy premočeného sena a kadernícke peniaze tečú kanálmi. Tie budú teraz voniať a páčiť sa. Prejdem si po vlasoch a vlna vody mi stečie cez prsty na chrbát. Stojím v strede krásneho dňa a cítim sa ako zablúdený slimák na diaľnici. Všetci rýchlo utekajú. Krivia úsmevy do grimás a v duchu nadávajú na dážď. Na vodu… Áno je to len voda. Čo iné.. Otvorím ústa a stečie mi na jazyk. Dáždniky pribúdajú, chôdza sa zrýchľuje. Ľudia ubúdajú, cesty prázdnejú, svetlá sa zažínajú, vzduch hustne, nostalgia a depresia nostalgicky deprimujú, vzduch ochladol, zem černeje, tráva zeleneje a ľudia blednú. Pozerám sa a okolie sa rýchlo mení. Vďaka dažďu. Zrazu už nie je dôležitý nový sveter, ktorý bude dobre vyzerať na diske. Cigareta nechutí tak ako pred tým. Netreba ísť umyť auto, aby chlapík vyzeral ako tvrdý a zodpovedný šéf. Teraz sa zvažuje či naozaj chýba toľko vecí v chladničke. Cestoviny sa zaobídu aj bez olív a cesnaku. Vchod je zrazu to najútulnejšie miesto pre lásku. Počet členov v domácnosti dramaticky narástol a odrazu počuť známe hlasy. Teraz netreba utekať hneď domov z práce. Stačí otočiť stoličku k oknu a trocha sa zapozerať. Vychutnávať. Telefóny prestanú naberať intenzitu zvonenia. Sú kľudné. Čas sa nejako zázračne spomalil. Veď ten dážď nemá nikdy konca – kraja. Toľko zmien cez deň.. A to na chvíľu len zapršalo.

Blesk pretne oblohu a tá zakvíli hromovým hlasom. Srdce trocha poskočí a rytmus ostane. Atmosféra sa dá krájať. Záblesk poodkryl namrzenú tvár starca na zastávke a chudomyšlienkovitosť mladej žabky bez úsmevu. Ale dáždnik má štýlový. Blesk resuscituje vedomie. Znova a znova. Ktoré aj tak upadá do ďalšej nostalgie. A stačí tak málo. Odhaliť sa. Zavrieť dáždik a skúsiť si pocit. Taký slobodný. Dážď spútava a oslobodzuje. Utláča a uľavuje. Zatvára oči a ak chceme – otvára.

Čierne rieky a kryštálové vodopády

videl som cierne rieky a videl som krystalove vodopady, videl som spalenu krajinu a videl som polia plne vzdyzelenej travy, videl som padat zotate stromy a videl som vtakov v ich korunach. videl som vraha a videl som otca drziaceho novorodenca. videl som zdrogovanu matku a videl som matku lupajucu orechy na verande pre svoje deti. videl som krvavu smrt a videl som dieta zahalene v bielom zavoji vitane do zivota. videl som slzy nestastia a videl som slzy materinskej lasky. videl som drsne dlane na plantazach a videl som hebke ruky hladiace milujuceho. videl som pomstu a videl som tolerantnost prehrateho. videl som beznadej a videl som podanu ruku. videl som samovrazedne depresie a videl som nekonecnu lasku. videl som nicenie domovov a videl som zenicha so svojou milovanou prekracovat ich prach. videl som nenavist v ociach a videl som v nich aj nadej. videl som podraz a videl som pevne priatelstvo. videl som neochotu a videl som vrucnu pomoc.

 

videl som strach, krv, bezmocnost, hnev, klamstvo, sklamanie, neveru, podvody, pychu, zlobu, nevdak, tyranie, bezpravie, neludskost, spinu, chlad v ociach, prazdnotu, zial, smolu, cierno-bielo, nepriatelov, odvrhnutie, opovrhovanie, nevrazivost, nestastie a tmu.

 

a

 

videl som hravost, lasku, teplo, pokoj, priatelstvo, vdaku, rovnopravnost, slobodu, skusenost, poznanie, krasu duse, hebkost mysle, ohybnost tolerancie, odpustanie, milost, slzy stastia na licach mojich i tych mnou milujucich.

 

do prveho rano vstavam a do druheho vecer zaspavam

 

narodi sa 10 stastnych ludi a 8 z nich umrie nestastnych. laska je zadarmo a platime za zlobu. slobody je v mysliach nekonecno a vsetci zijeme uvazneni v predsudkoch. mozme sa mat radi a my sa nenavidime. vieme pohladit, ale bijeme. vieme sa usmiat, my placeme. vieme otvorit dosiroka oci, avsak ich zatvarame. nadej radi vymiename za beznadej

 

zajtra vstanem a budem kazdemu rozpravat, preco tak rad vecer zaspavam.

 

Duša

 

Duša je nádherné stvorenie. Ale nie každý ju má. Nájde sa myšlienka a začne sa ňou písať. Najlepšie do nejakej inej duše. Ešte lepšie do takej, ktorú poznáme. Vieme čo vpísať aby sa usmiala.  Vieme ako ju poštekliť aby pookrela. Niekedy stačí pár písmen a niekedy nestačia cele zložité súvetia. Niekedy človek píše a nič. Za perom sa  písmena strácajú a veta sa nedá nikdy dokončiť. Niektorí ľudia vedia za vetou dávať tvrdé bodky. Veľmi to bolí, keď zapichnú myšlienku hlboko do duše. Hlavne keď je zlá, neprajnícka. Tá tam potom bolí a trčí ako trieska, ktorú nie a nie po týždni vybrať. Žijeme s ňou dlho predlho až ju akceptujeme. A potom príde niekto kto ju zrazu vyberie a vetu prepíše. Krásny pocit.

Niekedy si myslíme, že naokolo sú všade samí spisovatelia a tú našu dušu zapíšu toľkými nezmyslami. A ešte za každou vetou dajú tú bolestnú bodku. Stávame sa imúnnymi a duša tvrdne. Bráni sa pred nájazdami barbarských myšlienok. Chladne a my s ňou. Rozmýšľame či prevrátiť stranu, či nejaká prázdna ostala. Väčšinou sa to podarí. Avšak tá je potom ešte otlačená od tej predošlej a zle sa na ňu píše. Stále na nej ešte vidíme vety z predošlej strany. Ale je čistá, takže to ide. Tie ďalšie a ďalšie sú potom čistejšie a vyrovnanejšie a pomaly aj zabúdame. Len je potrebné stany obracať, až kým neobrátime tú, na ktorej už nedokážeme prečítať žiadne slovo.

Hľadáme teplé myšlienky a ohrievame našu dušu. Treba sa o ňu starať. Keď je zohriata, sme aj my. Keď je horúca, ľúbime. Každý z nás by si mal v tej širokej ponuke pier vyberať tie ktoré píšu najkrajšie. S citom, nehou a pochopením. Tie ktoré nechcú za každú cenu zapísať celé stránky bezduchým textom. Také, ktorým stačí  jedna veta a atrament vydrží na dlhé roky.

Na sklonku života, keď dôjdeme k tiráži,  listujeme späť a čítame len tie najviditeľnejšie texty. Tie ktoré vybledli, ignorujeme, nespomíname si viac, čo na nich boli napísané. Prechádzame po duši rukou a cítime tu hrboľ tam chlad, tam teplo, alebo krásu tej hladučkej strany. Zastavíme sa a pokropíme ju slzou. Oči zvlhnú, kútiky úst sa roztiahnu a pozeráme na to čo, bolo dobré. Snažíme sa dať čím viac stránok z tejto knihy aj naším najbližším. Ukázať prstom na tie štýlové perá, ktoré poznáme len my. Nikdy im nepovieme o tých strašných bodkách, ktoré tam niekedy boli. V ktorých boli zapichnuté tie tazive myšlienky, ktore sme poťažky povyberali. Už nebodajú, ale diery ostali….

Jeseň

 

Podrážky topánok sa už niekoľko dní nedotkli zeme, kráčajúc po zablatenom lístí. Krýštáliky mrazu objímajú pahýle stromov a snažia sa nám predať podkožný chlad. Výdych z úst sa snaží prekryť upršanú apokalypsu pred očami. Prsty sú každé ráno na každej kľučke už studené. Ešte nie zmrznuté, len tak uvedomelo studené. A keď ju stlačíme, tak hneď pri východe nám jeseň oblečie kabát ušitý z melanchólie. Ale stačí urobiť krok vzad a vrátiť sa k nedopitej šálke čaju. Ešte bude teplá. Všetky sedadlá sú studené a topánky teplejšie. Myšlienky zrána rýchlejšie a úsmevy na tvárach spomalené. Život v parkoch dospieva, aby sa mohol naplno venovať zime, ktorá sa nezadržateľne plíži. Dvihnúť červený list zo zeme znamená akceptovať desiatky stdudených kvapiek za golierom. Káva je kávovejšia, priatelia priateľskejší, city citelnejšie, emócie emočnejšie. Vaňa plná horúcej vody je bránou do dimenzia tepla, pokoja a snívania.

Tie bežné rána pred búrkou sa nám neprestávajú páčiť a zakaždým v nás nasilu vytvárajú pocit nenahraditeľnosti v toto obdobie. Hodiny pomaly odrátavajú 7.42 a gauč začína byť konečne teplejší. Kvapky páchajú na oknách surové a chladné samovraždy. Dekaje tým najdokonalejším milencom, akého sme kedy mali. A bude ním aj keď sa zobudime o 15.42. Akýkoľvek náznak myšlienky vstať z postele, je v nás v okamihu zahubený. Budeme ticho akceptovať zvolený program.. Na počúvanie klopkania kvapiek, ktoré sa prosia dnu pod deku. Akékoľve dva telá pod ňou jeseň prinúti pritúliť sa k sebe ešte pevnejšie.

Vychádzka do kuchyne kvôli príprave kakaa sa premieňa na dobrodružnú odyseu holivúdskeho charakteru, plnú nefalšovaných nástrah studených podláh a dlhému hľadaniu krabice v polici.

Do mesta nás vyženú naozaj len tie najnutnejšie potreby a povinnosti ( kupovanie krabice granka). Čiapka na hlave, spolu so šálom okolo krku nám dávajú pocitiť nadradenosť. V duchu sa im klaniame a nosíme im obety v podobe našich hláv, ktoré po čase začnú od tej štrikovanej vlny svrbieť. Neexistuje smer, z ktorého by nefúkal vietor a akokoľvek otočíme tvár, tak stále vyberieme tú najchladnejšiu stranu ulice. Zrazu nájdeme v kabáte stratené mince, gombíky, sponky a telefónne čísla na papierikoch, keď zaboríme do vrecák ruky až po lakte. Mätový čaj doma v poličke je smerom, ktorým ukazuje strelka na našom vnútornom kompase. V chodbe nahádž naše jesenné brnenie na hromadu a so studeným zadkom a nosom utekáme pod deku, ktorú sme tam nechali doobeda vychladnúť.

No a tam počkáme znova do 7.42

Srdcia

 

Niektoré srdcia su vytesané z kameňa, iné sú vyrezané z dreva. A niektoré sú vymodelované z jemnej hliny. Ešte nevypálené, nedokončené. Také, do ktorých môžeme starostlivo zasadiť myšlienku, z ktorej vyrastie kvet. Majiteľ si ho bude starostlivo pestovať. Bude kvitnúť priamo v ňom a všetkým naokolo bude príjemne voniať. Takýchto ľudí majú ostatní veľmi radi. Stačí sa len otočiť po vetre a zacítime ich. Srdcia z kameňa svojho majiteľa veľmi ťažia. Chladia ho na hrudi a nikdy sa ani pri jemnom dotyku nerozbúšia. Sú na to príliš ťažké a nemotorné. Len sú. Mlčky vypĺňajú dutinu svojho nositeľa. Tí sa ich ani nesnažia zbaviť. Ťahajú ich k zemi a bránia im vímať život naokolo. Teto srdcia dokážu veľmi rýchlo rozbiť nejaké iné. Napríklad tie krehké. Také, ktoré čakajú na jemné pohladenie. Na nejaké iné mäkké srdce, ktoré by ich obalilo, či vstrebalo a ochránilo tak pred okolitým svetom a jeho nástrahami. Pre majiteľa kamenného srdca je až pôžitkom takéto srdce rozbiť. Rinčiace črepy plačú a človek sa stáva chladným a imúnnym voči akýmkoľvek citom. Nemá príjmací orgán pre emócie, city a pocity. Taký, ktorý by ich zachytil. Leží v črepinách a čaká, či ho nejaké iné zlepí. Ak sa tomu krehkému srdcu však pošťastí a naozaj si ho nájde nejaké mäkké, teplé srdce, tak už nikdy nepocíti tvrdý úder. Vždy bude obklopené nehou a láskou, ktoré ho ochránia od tvrdých dopadov zloby a nenávisti. Budú biť spolu až do úplneho konca. Rytmus každého z nich sa postupne zladí s tým druhým a na po krátkom čase bude tam na lavičke pod lampou v tichu počuť už len jeden silný tlkot.

Kamenné srdce nezíska darca pri narodeni. Srdce tvrdne postupne počas celého života pod ťarchou zloby, smptku a prázdnoty. Vytvorí si prirodzenú skrupinu, aby sa nerozbilo. Srdcia nie su hluché ani slepé. Vidia, počujú a cítia presne to isté, čo ich majiteľ. Nie sú hašterivé, nie sú bažiace po pomste a nie sú ani lenivé. Sú tu s nami samé a čakajú, ako ich povedieme. My zvolíme materiál a tvar. My im ukážeme cestu. Všetky srdcia majú šancu byť makkými a teplými. Aj tie kamenné.. Dajú sa rozpustiť na mäkké, sladké cukríky, z ktorych si bude chcieť každý nabrať. Je k tomu ptrebné veľa lásky, nehy a spokojnosti. Ale ide to. Chce to len veľa pochopenia.

Drevené srdcia su tiež príjemné. Sú pripravené prijať čokoľvek, čo ich zaštepí v ovocný strom, aby majiteľovi mohli priniesť sladké plody. Tak ako svojemu majiteľovi, tak aj záhradníkovi, či rezbárovi prinesú radost. Stačí začať vyrezávať a ono sa už poddá. Je plné očakávaní a príjma každú dobre mienenú radu. Necháva si do seba znova a znova vyrezávať rôzne zaujímavé myšlienky, až sa na sklonku života stáva hotovým umeleckým dielom. A keď po ňom prejdeme rukou, tak si ho vďaka tým ryhám a záhybom dokážeme prečítať tak, ako slepec slepecké písmo.

Hlinené srdce je podobné drevenému. Avšak v nesprávnych rukách  dokáže vyschnúť, či stvrdnúť a pripraviť tak majiteľovi chvíle samoty a prázdnoty. Na druhej strane je však veľmi náchylné na teplo ľudských činov a slov. Staľí malý príkon tepla a pozitívnych vibrácií a naše tvrdé srdce dostane znova tú správnu teplotu. Od šťastia sa rozbúši na všetky strany. Už nestvrdne. A ak aj áno, bude vždy hriať, ako piecka v malom domčeku

Keď sa radujeme, buši a je teplé. Ak máme starosti, tak pichá a chce ísť von. Ak máme problémy, pukne. Keď si ho budeme vážiť, budeme si vlastne vážiť seba. Keď si budeme vážiť naše srdce, budeme si vedieť vážiť aj tie ostatné. Aj tie kamenné.

Žiadosť o prijatie do zamestnania do firmy "Dospelí s.r.o."

Ani sa nepýtali a rovno ma tam prijali. Neočakávali nejaké skúsenosti, či budem vedieť vykonávať zadanú prácu. Nechceli životopis, že vraj na ňom nezáleží. Proste ma vzali do zamestnania a zadali pracovnú náplň. Najprv to bolo celkom fajn. Práca nebola taká náročná a postupoval som veľmi rýchlo v kariére. Veľa vecí za mňa ešte dokázali potiahnuť rodičia. Radili mi ako sa mám v práci k ostatným správať a tak. Keď videli, že som sa ako tak uchytil, úplne ma nechali tak.

Teraz som na konci a stúpam už len veľmi ťažko a pomaly. Som šéf svojej pobočky. Mám v nej osobné oddelenie, finančné, organizačné aj oddelenie oddychu a zábavy. Najviac ma baví práca v tom poslednom, ale organizačné je stále nejako proti a sem-tam sa do toho zapojí aj finančné, ktoré mi urobí škrt cez zábavu a je po oddychu. Osobné oddelenie mám veľmi rád. Veľa krát sa do neho utiahnem, len si v ňom miestami urobím ozajstný brajgel. Potom vlastne neviem či je so mnou, alebo proti mne. Snažím sa byť s ním zadobre. Keď to nijako nevychádza, zájdem do spomienkového. Je to fajn oddelenie. Sadnem si tam a zalistujem v starej korešpondencii. Pootváram staré  listy, ktoré sú už snáď 100x prečítané, a čítajú sa stále rovnako dobre. Zavoniam v nich teplý bochník starej mamy, požúvam tu hrooozne sladkúúú žuvačku za korunu „Pedro“ a preležím s kamošmi popoludnie v šope na sene, kde sme chodievali hrávať Sedmu. Poprípade si sadnem pod strom s lentilkami v ruke… Takto vyvetraný sa vraciam k svojej práci. Zväčša na organizačné… Zavalia ma mnohými požiadavkami, ktoré sa snažím plniť na 100%. Aj ta to ide stále  na 50-60%. Týmto mi potom zakážu pracovať na oddelení oddychu a zábavy na nejakú kratšiu dobu, kým nevychádzam s organizačným zadobre. Niekedy to proste nevychádza a na všetkých oddeleniach je chaos a kopa práce. To potom sedím na lavičke na chodbe a čakám, kým sa situácia ukľudní. Zväčša neviem kam z konope.

Minule vošla do dverí osobného oddelenia jedna fajn ženská. Že sa len kamarátsky poobzerá. Práce v druhých oddeleniach úplne stíchli a napodiv nevyžadovali moju prítomnosť. Neskôr som zistil, že to bolo ticho pred búrkou. Zanedbal som úplne všetky oddelenia, ale to nevadilo, lebo z osobného som mal vďaka tomu dobré prémie. Teraz sa tá ženská prechádza po spomienkovom oddelení. Sem-tam za ňou zájdem a pozriem čo robí. Dáme kávičku a pospomíname. Potom radšej pripomínam na vrátnici v oddelení svedomie, aby mi tu nepúšťali rušivé elementy. Jedna však predsa prekĺzla pod zámienkou dlhodobej a plodnej spolupráce a teraz je moja najlepšia spolušéfka. Pravdaže má stôl v osobnom oddelení, ale niekedy ma prekvapí aj z organizačného. Napravím si sako v zrkadle a rozcuchám vlasy. Automaticky som prenesený do spomienkového oddelenia. Naposledy som sa dočítal v jednom dopise, že také vlasy som mal pred 16 rokmi… To som hádzal mame do košíka pistáciové Milko s tou mačkou na viečku a tú mentolovú žuvačku so zeleným snehuliakom, ktorej meno nepoznám dodnes. Vtedy ma ani nenapadlo, že ma ta nadnárodná korporácia – firma „Dospelí s.r.o.“ zamestná na doživotie. Kým nebudem pre ňu priveľmi starý na výkon svojej pracovnej náplne. Starých zamestnancov zvyknú preradiť do takej pobočky v zapadákove, kde nie je veľa práce. napr. Dospeli s.r.o. pobočka „Starneme a.s.“ Tam je tiež dosť veľa spolupracovníkov. Veľa z nich potom navštevuje rôzne inštitúcie v okolí ako „Chorľavieme – spoločnosť zaručená“, alebo „Modlímsa s.r.o.“, kde ľudí lákajú na rôzne prísľuby hodnotnejšej pracovnej náplne ako vo firme „Dospelí s.r.o.

No nič. Idem mrknúť na finančné oddelenie, aby som nezdecimoval potom osobné oddelenie a neskončil do konca života preradený na spomienkovom.

Dávajte si na to pozor, keď sa Vám na stôl dostane žiadosť, ktorú táto firma každému kto dal výpoveď vo firmách ako „Učímesa a.s.“ posiela.

Oni to stále tak šikovne obalia do portfólia, že oni už tak dlho pôsobia, akú fajnovú a samostatnú prácu zamestnanci vykonávajú. Dobre si prezrite podmienky a zvážte, či zoberiete tento flek hneď, alebo ešte trocha vyčkáte v „medzipracovnom“ pomere na vlastnú živnosť „Denne bezstarostní“. Či ste pripravení… či vyberiete sako zo skrine, mobil zo zásuvky. Lákajú aj na takú peknú kartičku zvanú občiansky preukaz, ktorý zväčša spadne rovno akoby z neba a kde Vám bude jeho fotka pripomínať, kedy ste sa pre vstup do firmy rozhodli…

Ešte som zabudol. V tejto firme nedávajú voľno. Ani neplatené. Buď človek úmorne v jednom kuse pracuje, alebo sa prechádza po spomienkových oddeleniach iných ľudí..

No nič. Odskočím si do toho organizačného.. Len stále neviem, ako sa vlastne volala tá zelená žuvačka… hmm.

Všetko, čo sa nám páči

kvety na jabloni, psí čumák pod posteľou, 2 páry trčiacich nôh spod periny, dlhé leto, dlhé nohy, prižmúrené očko, vôňa ženy, starostlivosť otca, pohladenie matky, jemný úškľabok od šéfa, detský smiech za rohom, podvečerná dúha, bežné rána pred búrkou, nedeľný gauč, vietor v dlhých vlasoch, náhodné stretnutie pohľadov, tráva na bosých nohách, fotoalbum z pôjdu, slza na svadobných šatách, mávanie na letisku, šepkanie maličkej, vôňa z cukrárne, posledný kúsok na tanieri, skrýša v šatníku pod kabátmi, osedené bralo nad zálivom, jedno pekné slovo, alebo aj dva, či tri, štyri. milujem, miluje ťa, budem ťa milovať, budem ťa milovať navždy, nájdené stratené, rozbalená čokoláda, druhý v dlhom rade na pošte za sympatickou ženou, vôňa popršaných ciest, zaliata káva, krútenie žalúdka deň pred rande, aj minútu pred ním, aj hodinu po ňom, červené jahody, kopec orechov v teplom koláči, babičkine chrápanie, dedove ruky, detské sny, splnené detské sny, daždivé ráno za oknom v posteli, s niekym milujúcim, sám so sebou, s ním, s ňou, s nimi, srdce vyryté na tráme v stodole, opretie sa o strom v tichom lese, mačacie labky, slza šťastia na krajíčku, chlieb obalený vo vajíčku, pesnička na ktorú sme si po dvadsiatich rokoch spomenuli, dlaň na žehličke a hlava v chladničke. Robím si srandu. Ja len či to nečítaš automaticky bez predstáv v hlave. List v schránke, nohy na schodoch, zadok na schodoch, lesný potôčik, rozčerená hladina, naružovo nalakované prsty na nohách tlačiace do koberca, starý rozťahaný sveter z ktorého trčia len prsty objímajúc teplú šálku, dokonalá mejkapová linka na jeden ťah, kvapkajúce presso, na olivovom oleji prskajúce mäso. Podať trávu kravičke, prsteň v krabičke, ruky od múky, letné rozkvnitnuté lúky, prvý jesenný gaštan, ovoniavanie dupačiek, snehové vločky na tvári uprostred noci. Polnočný zakázaný koláč, vajíčka v košíku.

Vytlačiť a postupne do smrti stihnúť odškrtať 🙂

Medzi riadkami, medzi rečou

Každodenný život nás veľakrát dokaze zapucit do kuta, ktory ma styri rohy. situacia môže vyzerat fakt beznadejne, ale len do tej chvile, kym sa na chvilu zastavime a zlomime jej moc silnejsim pocitom, ako bezmocnost. vtedy sa budeme citit vynikajúco, pretoze zacitime nadej. zopakovat to budeme schopni len vtedy ak sa naučíme čítaž medzi riadkami. Keď si budeme schopni uvedomit kazdy pohyb smoly, ktora sa nam uklada dennodenne pod nohy. budeme mat navrch a vtedy si dokazeme  všímať len tie nahrubo vytlačené písmenka, ktore su pre nas najdolezitejsie.  z ktorych si poskladame cely den. a na konci ktoreho si nájdeme na bielych plafonoch našich spalni sumar, kde nikdy nepasuje vzorec a opakujeme si skusku spravnosti, ktora nam nie a nie vyjst. ked hladame vhodne veliciny, aby sme dosiahli tu spokojnost s ktorou na perach spolocne zaspime. a mozeme potom milovat tie bezne rana, ktore zacinaju burkou a prijemny dazd nam rozpusti ranne celo, ktore pokrcili bliziace sa problemy v praci. budeme vediet precitit kazdy krok, ktorym sa zaborime do vonavej travy. budeme nachadzat nove netusene vone, ktore prinesu len tie najsamlepsejsie napady do noveho dna. v ludoch okolo nas budeme vidiet aj inspiraciu, nie hrozu. podanie ruky bude teply kontakt, nie protivne chrapcanie kosti. a tie kazdodenne dotyky si budeme vediet dopriat stale castejsie. kazdy den miname desiatky znamych a neznamych ludi. bez kontaktu. bez akehokolvek dotyku. na ulici dufame, ze do nas aspon niekto vrazi, aby sme zacitili clovecinu. v autobuse sa na seba lepime, aj ked sa medzi nas bez problemov vlezie kociar s dvojcatami. a potom kazdy vecer objimeme nasich blizkych tak velmi silno, ze by sme ich dokazali v okamihu zadusit.

tak chyt moju ruku a povedz co citis. to co ja ti dam, bude len zaciatok. zacitis vo svojej dusi plac, ktory ti zohreje ten chlad navokol. nechaj potom v tvojej dusi pre mna svietit male svetielko, aby som sa vedel vratit aj z konca sveta. aby som si ta vedel najst. mozem odist, ale uz teraz viem, ze budem unaveny z toho dlheho cakania, kym ta znova najdem. … tak nechaj teda svietit. a ked ta opustam, nieco ma hreje. a bude to snad tvoje srdce, ktore prave rozziarilo tu malu lampicku s mojim svetlom. len nezhasni. kym budes zit, budes vzduch, ktory dycham. budes prikryvka, ktorou sa zakryvam. budes vreckovka, do ktorej si utieram slzy.budes vankus, na ktorom budem spat. vsetko co musim teraz urobit je odist. aby sme mohli pocitit ten pocit, ktory si navzajom na tu dialku venujeme. ten pocit bude silnejsi s narastajucou vzdialenostou medzi nami.

niekedy je potrebne nielen medzi riadkami citat, ale aj pisat..

Keď zazvoní budík

Dvihnem hlavu a horúcou fackou ma pohladí slnko. Až mi líce horí. Bosý prekladám prstami na nohách, stojac na chladných parketách. Pozriem von oknom a ten istý pohľad sa mi od včera ešte stále páči. Rieka, ktorú vidno cez stromy. Na chodníku stále náhliaci sa ľudia a zaparkované autá pred domom. Páčivý stereotyp. Tu som doma. Ešte trošku si požujem a vychutnám. Výdych, nádych aaa.. chladnička, nôž, rožok, karička, špajza, paradajka, nôž, tanier, balkón, stolička, pohár, džús, balkón, stolička, chodba, schody…. Zbehnem ich raz-dva. Aspoň mám možnosť pomôcť Betke s taškami plných masla, mlieka, harmasanu, parmezánu a Nového času. Vychádzam na ulicu a čerstvý teplý vzduch mi udiera do tváre. Prejde skrz mňa ako duch ten vzduch. A zanechá … Príjemný pocit až sa začínam potiť.

Prejdem cez prechod a tam pred zmrzkárňou na zemi malý chlapec, že vraj stratil niektorého auperodiča. „Život classic entertainment“. Pozerá očami, utopenými v dvoch slaných jazerách, prosiac o záchranné koleso. Pristavím sa aj keď nemám času nazvyš… Kúpim malému zmrzku a na to vybehne vystrašená mamka s taškami plných masla, mlieka, harmasanu, parmezánu a Nového času. Tá naša zmrzkáreň. Už 25 rokov je tu. Sme tu zažili kadečo. 50 halierovú vodnú zmrzlinu s príchuťou vanilková a jahodová. To bolo keď prišla kakaová! Ten chudák ujo zmrzlichlap musel prerábať vanilkovú aby uspokojil dopyt nenásytného draka s 30 hlavami pred ním. Chodili sme odnášať fľaše od Tatranu do potravín kvôli pár halierom na zmrzku.

Tož pridám do kroku, až ma bolí v rozkroku, ale šéf nepočká. Vybehnem zo zákruty a oproti mne kráča ženská v rokoch. Hmm Také mám rád. Život za sebou a dokonca (vraj) aj pred sebou. Upravená, voňavá, celkom pekná tak zrána. Žmurknem celkom priateľsky, od vrušenia si snáď vymením Pampersky. Ani nevie ako a telom prebehne tlmený teplý pocit a rozohrá takú malú „peryhru“. Tie sa trocha posunú doprava. Ale len trocha, úplné troška. A pani v rokoch bude ešte 10 minút rozmýšľať, čo s tým pocitom narobiť. Už je dojedené, ale vôňa ostala. Tak ju bude voňať, kým nepríde do obchodu po maslo, mlieko, harmasan, parmezán, Šarm a jednu deli. Veď môže. Ešte má čo ukazovať. A ja kráčam ďalej na zastávku.

Sa mi ten časový sklz nezdá, ale verím. A to nie som ani katolík. Vybehnem spoza ďalšieho rohu a nadávam, že nie som katolík. Ešte že nie som. Aspoň môžem zanadávať. Ale však ani nenadávam. Veci sa dejú. No tak mi ušla električka. Prídem o pol hodiny neskôr. Niečo som včera nadrobil, chýbať to nikde nebude. Tak zmením taktiku a v hlave mi nabehnú tie najkratšie skratky na svete medzi kanceláriou a ulicou 1.mája. Tie skratky ma hneď posadia na vlak so smerom Chuligánovo. Ako sme tadiaľ utekali do nášho úkrytu. pred tými blbcami z vchodu R3 zo sídliska. Stále si dokazovali mužnosť a dodnes ostali deťmi.. Ten veľký balvan tu je stále?? Sedeli sme na ňom a kto sedel najvyššie bol momentálny šéf. Rozprávali sme o tom, že už prestali štípať tie tenkonohé ciciaky a cicušky, a že za chvíľu pôjdeme ku mlynu rozbíjať ľad. A mamky nám ponatierajú zadok varechovou nátierkou za okopané topánky. Inokedy o tej hlúpej škole, kde nás učia kedy sa je desiata a koľko prstov je tak akurát pri hlásení. A kde by sme sa za všetky drobné teraz vrátili. Tu za posledným kriakom je menšia jama. 25 ročná jama. A bez vrások. Ale pamätá si toho dosť. Vysmiata od kolies našich BMXiek. Chuligánovo bolo fajn.

Vybehnem na chodník, a na povel začne pršať. A stále vtedy, keď nemám dáždnik. Ten dážď je marketingový mág. Hneď stúpne vedľa v obuve-galantérke predaj dáždnikov. Do práce ešte tak 8 min. V skratke vďaka skratke. Nezačnem utekať. Je to len voda. Tak vystavím tvár do výkladu, nech si kvapky vyberú a otvoria tie svoje dvierka na mojej tvári, ako keď som otváral dvadsiatyštvrtý obrázok adventného kalendára. Nechávam rozbíjať sa tie malé, studené, priehľadné vodogule na desiatky ďalších a ďalších. Dážď bubnuje na môj nos, viečka, pery, čelo a aj na zadok, keby sa mi chcelo. Nechce. Hlavu pre istotu skloním, lebo magistrát tu všade po meste nasadil lampy, aby som sa s nejakou nestotožnil. Aspoň by som sa vyhovoril na neskorý príchod. Že ma zlodej zbil a okradol. ze mi je od premočenia kosa a tečie mi krv z nosa. Pomaly kráčam a každý tak uteká. Počítam kroky a snažím sa ísť s prúdom proti prúdu…

Vchádzam do FO a JEEE a strihnem si to na schody ku kancelárii. Skratka je dokonaná a vyčerpaná. Po ceste zdravím „sevas Pali“.. Rožok chutí? Ten si dnes k rožku už nedá nohy na zábradlie… Dvere, skriňa, bunda, zrkadlo, vlasy. Ruky, vlasy, ruky, vlasy, vreckovka, tvár, stolička, pc, diár, operadlo, šéf. Nová práca, nová úloha, telefón… ani šéf to dnes nestihol načas. Asi stretol pani v rokoch. Zajtra si to asi zopakujem. Veď dnes bolo fajn.

Kašlem na to.

Kašlem na tento sladkoprehnitý svet, kašlem na kyslousmiatych ľudí plných lásky k závisti a nenávisti. Kašlem na toho poloholohlavého debila s polmozgom a vrazím mu jednu tak, že si pohodlne bez namáhy ľahne do čierneho bmw, ktoré stojí na stred chodníka. Kašlem na celé superakciové billboardy, ktoré ma presviedčajú že som finančný idiot a potrebujem ulízaného Števka z banky a poisťovne. Strhnem ten future design a večer si s ním utriem zadok. Konečne bude užitočný a poteší sa. Kašlem na bezdomovca, ktorý je lenivý nájsť si prácu a kopnem mu do klobúka plného mincí. Aspoň mu trocha predĺžim alkoholické zdravie. Kašlem na tú vyvoňanú chuderu, 50 ročnú namyslenú úradníčku, čo si myslí že je in a poviem jej že pokožka stuhla, tak ako je ego už pred 10timi rokmi. Kašlem na babenku v ružovom tričku a módnym doplnkom-zmrzlinovými kopčekami pod ním. Tie, ktoré sú každý druhý večer dezertom pre niekoho iného. Kašlem na štýlového frajera v chumáči ľudí, ktorý tam húli cigu bez náznaku vzájomného porozumenia. Vytrhnem mu ju z úst a zahasím na saku alain delon. Slečna na zastávke mi kútikom úst poďakuje. Kašlem na 9 korunový obchod, kvôli ktorému sa polovici mesta láme príbor priamo v tanieri a kvalitné nožnice su mäkkšie ako papier ktorý strihajú. Kašlem na revajúce decko pred potravinami s ktorým si matka nevie rady a zalepím mu žuvačku do vlasov. Kašlem na otázku – ako sa máš? a poviem rovno, že na hovno. Nebudem chodiť s maskou a vrážať do iných masiek oproti. Radšej sa poobzerám, lebo viem kto ich nosí so sebou pre istotu celý tucet. Všade je kopec skysnutého dobra, ktoré malo len nakysnúť a mal sa z neho upiecť výborný  koláč. Ten mal voniať ľudskosťou a životom.

Upečiem si vlastný koláč s vlastnými prísadami a hlavne s tukom a cukrom, aby som v živote žil a nie pozeral denne na viečka od jogurtov s 0% života a 100% smrti vo vnútri.  Zavolám kámoške zo základky, nech príde dať jednu cigu za rohom. Priateľstvo by som mal. Spomeniem si na moje dievča, ktoré ma podržalo, keď som to prehnal s práškami. Vernosť by som tiež mal. Napadne ma aj preležaná noc na terase na chate. Vášeň už mámm tiež. Zamiešam a upečiem si ten koláč, ktorý vonia za životom a nedám nikomu odhryznúť.

Čo sa stane keď:

Jedného dňa začne každý hovoriť na každú splniteľnú túžbu najprv áno. Keď prestanú naše líca bezdôvodne ovísať pod ťarchou smútku a natiahnu sa len do úsmevov. Keď si všetci nepriatelia podajú ruky a pocítia v nich teplo. Keď vrahovia prestanú zabíjať a začnú učiť deti lepšie žiť. Keď tí bohatí dajú presnú polovicu tým chudobným. Keď sa prestaneme zamýšľať nad tým, ako toho druhého utopiť, ale ako ho naučiť plávať. Keď budeme líca hladkať a nie bit. Keď sa nám začnú páčiť farebné lúky navôkol a nie to hmotné okolo nás. Keď kvapka za golierom znamená príležitosť na úsmev a nie na nadávku a keď na krátky jarný dážď povieme „prijemné“ a nie otravujúce. Keď to, že sa nám pokazí auto bude znamenať príjemnú prechádzku, nie tie najstresujúcejšie  chvíle dňa. Keď sa všetci na ulici budeme pozerať do oči, nie do výkladov. Keď budeme chcieť najprv dávať a potom prijmat. Keď sa beznádej premení na príležitosť a keď príležitosť nedá možnosť nahlodať nás pochybnosťami. Keď tie pochybnosti roztrhá nájdený zmysel života a keď tento zmysel života pomôžeme nájsť aj niekomu druhému. A ten niekto dá pocítiť tomu tretiemu, že je tu pre neho v ktorúkoľvek hodinu, v ktorú si na neho počas dňa spomenie. A keď si všetci z nás čo i len 1x spomenú na niekoho, kto je mu blízky a ten si na neho spomenie taktiež, nikdy sa nebudeme cítiť opustení, sami.

To by bol asi svet príliš dokonalý a my ho taký nechceme. potrebujeme cítiť žiaľ, aby sme vedeli, čo je šťastie. potrebujeme cítiť chudobu, aby sme vedeli, čo znamená byť bohatý. Potrebujeme vidieť slzy, aby sme vedeli ako dobre chutí smiech. Potrebujeme byt zatvorení do vlastného vnútra, aby sme sa tam našli a pochopili, čo znamená sa pre druhých rozdať. Musíme si raz za čas zlomiť nohu, aby sme vedeli, ako dlho sa rana hojí. Potrebujeme občas poškriabať niečiu dušu, aby sme vedeli ako to dokáže bolieť. Preto vieme cítiť teplo, len keď poznáme aj mráz.

Čím viac je jedného, tým viac je aj toho druhého.